NARUTOONE sranka pre vsetkych narutardov

„Dai Koufun! Mikazuki Jima no Animal Panic Dattebayo!“

Raz za čas zavládne vo svete organizovaný chaos. V tom japonskom, bohužiaľ, kraľuje takmer stále a predpokladaný dátum jeho ukončenia sa ľahko stanoviť nedá. Davová psychóza ide ruka v ruke so svetovým trendom a práve tento pre niekoho „lichotivý“ faktor má na svojom konte rapídne presycovanie trhu ledva priemerným tovarom, zväčša ťažko stráviteľným a solídne oceneným. A presne raz za čas sa do éteru vypustí časovaná bomba, ktorá nečakane odštartuje „veľký“ tresk. Na začiatku nám to príjemne zaváňa kvalitou, pri túžobne očakávanom konci istou gýčovitosťou. No i tak čakáme...

O tomto fenoméne je známe, že si svoju popularitu získal v roku 1999. Avšak nastálo si poprednú pozíciu v krajine vychádzajúceho slnka udržal vďaka animovanej podobe, ktorú mu pri prvých dvoch TV sériách vdýchli Pierrot a Aniplex, popredné štúdiá prekypujúce originalitou i zlatou zručnosťou. Odvtedy nám ubehlo necelé stáročie a Naruto si svoje pole pôsobnosti stihol rozšíriť nielen na úctyhodnú dĺžku pokojne konkurujúcu brazílskym telenovelám, ale aj na krátke OVA , či celovečerné filmy s nesmierne prozaickými názvami, občas dosť ťažko zapamätateľnými – stále však valcujúcimi pulty masmediálneho trhu doma i v zahraničí.

Každý priemerný príbeh by sa mal začať prológom. Forma obyčajne býva zanedbateľná, pozornosť sa vo veľkom obracia k obsahu, ktorý tentokrát naberá prvky fádnosti a naskakujúce zimomriavky sú len jedným z mnohých varovných signálov, že tu čosi nie je v poriadku. Hoci sa dané anime radí medzi svojskú špičku japonskej animovanej tvorby, experimentovanie hlavne vo filmovej oblasti osobne nepovažujem za výnosné. A tak musím s miernym poľutovaním prehlásiť, že pokračovanie celovečernej ságy pod označením „Naruto The Movies“, bližšie špecifikovanej ako Naruto The Movie 03: Dai Koufun! Mikazuki Jima no Animal Panic Dattebayo!, neprinieslo v tejto sfére nič prevratné, za to však dosiahlo svoj bežný štandard a pobavilo i tam, kde to človek očakával azda najmenej. V krátkosti zhrnuté a podčiarknuté: let´s gonna rock again!

Predstavte si typicky dobre známu scenériu. Do tejto pokojne vyznievajúce idylky vsaďte štyri kreslené celebrity a len tak medzi rečou im prihrajte tajnú misiu. O jej úspešnej budúcnosti by sa mohlo spísať hneď niekoľko elégií, ibaže istá stať tejto špecifickej mánii musí bezpodmienečne končiť happyendom, a tak vám na kvantá pesimizmu neostáva veľa miesta. Ani pozitivizmu nesvieti na dobré časy, čo nás kľukatou cestou privádza ku kompromisu – tretia časť, napriek solídne vykreslenej problematike priateľstva ako takého, sa musí, chcene aj nechcene, rozdeliť na dva jednoducho vyznievajúce celky ľahko podrobené kritickému oku.

Tá prvá sa nesie v harmonickom priblížení samotných postáv, ktoré si vás dovolia sprevádzať celým filmovým dobrodružstvom vo dne i v noci, bez slušného opýtania, či o to vôbec stojíte. Kľúčových hrdinov a ich osobné rozpoloženie pozná svet fanúšikov naspamäť. Hoci tvoria akýsi základ, osadenstvo odsunuté na druhú koľaj dostalo svoju šancu a vyniklo.

Či už objemovo rozmerný princ Michiru zo vzdialenej nič nehovoriacej krajiny (známy svojim gurmánskym jazýčkom, apetítom oduševnene konkurujúcim každému potomkovi slávneho Son Goka, s detskou naivitou, avšak s veľkým srdcom i rozprávkovým majetkom), alebo Hikaru, syn vyššie spomínaného následníka trónu (jedna z tých dotieravých postáv, ktoré vám po čase lezú nielen na nervy, ale aj hore krkom – podobnosť s Narutom sa totižto nezaprie, háčik tkvie v tom, že sa všetko musí vynásobiť číslom tri), sú len akési predochutnávky toho, čo vás čaká a neminie.

Psychológia síce netvorí záchytné body volajúce po vašej pozornosti a nútiace mozgové závity uvažovať o tom, prečo náhle sebaobetovanie nášho veličenstva vyplávalo na povrch potom, čo prišiel o pár dôležitých ľudí zo svojej eskorty, ani vám nevysvetlia dôvod poriadneho prefackania rozmaznaného Hikara, či bližšie nešpecifikujú spontánnu úchylku tigra obyčajného, naučiť sa v stave ohrozenia lietať. Práve naopak, privedie vás k hlavnému odkazu celej Narutovskej rozpravy – k pointe.

A práve ona tvorí druhé a teda posledné pojednávanie o tom, prečo sa oplatí po tomto filme siahnuť. Čo však ponúka? Mierne komplikovanú skladačku. Návod, ako okoreniť fádne zloženie toho, čo nám japonská televízia a jej sekundant širokouhlý web ponúka presne dlhých päť rokov - akciu a reakciu, emócie a stav bezcitnosti, logiku a zbrklé konanie, humor a tragikomédiu, nekonečnosť...

Naruto bol, Naruto je a Naruto bude. Prameň motivácie ešte nevyschol. Manga sa síce blíži pomaly k svojmu koncu, avšak zvyšná solídne zarábajúca časť fenomenálneho celootakovského haló má v rukách pár tromfov na možné zužitkovanie. Úspech závisí od propagácie. Tá svetom hýbe vo veľkom, dôkazom čoho je fakt, že webmi zmieta a stále zmietať bude mánia zvaná The ninjas.

PS: Za pomoc pri zháňaní kvalitou voňajúcich obrázkov, by som sa chcela veľmi pekne poďakovať dobrotou sršiacemu otakovi menom Vampire. Arigattou.